Zanechal po sebe vyše desať básnických kníh. Počas mnohých ročníkov Hviezdoslavovho Kubína pravidelne pomáhal s ich organizáciou. Ľubo Feldek o ňom dokonca napísal vo svojej knihe Ťahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča. Hovorí o ňom ako o príjemnom, neobyčajne vzdelanom a pôvabne výstrednom človeku.

Precestoval mnoho krajín. Žil v Juhoslávii, Paríži, Španielsku, Portugalsku, Casablanke, Londýne. Po vojne pôsobil ako diplomat v Paríži a Washingtone. Neskôr sa stal osobným tajomníkom ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Asistoval aj pri jeho protestoch proti rusko-nemeckému paktu a proti Stalinovmu útoku na Fínsko.

Cestovanie sa odrazilo aj na jeho tvorbe – prelínajú ju motívy večného blúdenia, tuláctvo poznačené životnou vykoľajenosťou a nikdy nekončiace hľadanie šťastia a domova. Ten však nakoniec našiel na Orave, keď sa vrátil do rodného Dolného Kubína.

Socialistický režim, ktorý tu vtedy vládol, neprihliadal na jeho dovtedajšie aktivity s nadšením. Tri roky strávil vo vyšetrovacej väzbe. Po prepustení dožil celý svoj život v Dolnom Kubíne, v peknom, skromnom domčeku pri potoku.